Môj príbeh

Môj terajší život by sa na prvý pohľad dal porovnať so životmi miliónov iných ľudí. Jedným slovom normálny. Pre mňa má však jednu neoceniteľnú pridanú hodnotu.

Prežívam svoje dni s čistou a triezvou hlavou, s vedomím, že všetko zvládnem. Pretože som zvládla tú najťažšiu úlohu svojho života – začala som svoj život v abstinencií. Pre 93% ľudí v mojom okolí taká samozrejmosť, pre mňa tá najväčšia vec, ktorú som vo svojich tridsiatichšiestich rokoch dokázala a na ktorú som hrdá.

Dnes už viem, že slovo problém neexistuje. Že problém je len ďalšia výzva, ktorá ma chce niečo naučiť a posunúť ďalej. A že pred týmito výzvami sa neuteká. A či chcem alebo nie, nájdu si ma vždy v ten pravý čas. Vtedy, keď mám potenciál ich zvládnuť a vyťažiť z nich to najlepšie.

Dnes už viem, že mám moc urobiť si svoj život taký, aký ho chcem mať. A že to závisí len a len na mne.  Už nepotrebujem utekať do opojenia alkoholom, aby bol svet taký, aký si ho predstavujem. Že lásku a prijatie môžem zažívať aj s jasnou hlavou a otvoreným srdcom. Nepotrebujem na to spoločnosť alkoholu a ani jeho zradnú podporu.

Môj terajší život by sa dal nazvať obyčajným a nezaujímavým. Ale pre mňa taký nie je. Pochopia to iba tí, ktorí boli na svojom dne a stratili všetko a hlavne to najdôležitejšie – stratili seba samého.

Píše sa rok 2013. Je koniec augusta a mne je všetko jedno. Stav, kedy sa už nechce žiť, nieto si ešte umyť zuby alebo spraviť niečo na jedenie. A mám strach. Neskutočný strach zo života, z toho, čo práve robím, kde sa nachádzam, kam som to dopracovala. Mám ťažkú depresiu spôsobenú dlhodobým pitím. Neviem už ani poriadne chodiť, trasiem sa pri chôdzi, keď stojím, keď sa snažím trafiť lyžicou do úst, neviem sa napiť vody. Pohár musím držať v oboch rukách.

Všetky myšlienky sa sústreďujú už iba na to, čo naozaj musím urobiť a ako si zoženiem niečo na pitie, aby som to chvenie vychádzajúce zvnútra tela zastavila. 

Viem, že by som s tým mala niečo urobiť, ale bojím sa. Tak neskutočne sa bojím pozrieť na svet triezvymi očami, že si radšej otvorím ďalšiu fľašu vína. Už mi neprináša úľavu, už sa nevznášam v povznesenej nálade. Už to potrebujem, aby som bola vôbec schopná zaspať a v spánku ma nezabili výčitky svedomia, hanba a strach.

Chodím síce na terapie, ale po každej sa za odmenu zastavím v obchode a kúpim si 2 fľaše vína. Som pred rozvodom a hrozí mi vyhadzov z práce. Pre chľast. Všetko sa mi rúca a rozmýšľam, akou rýchlosťou musím naraziť autom do stromu, aby som túto mizériu skončila.

Kolegovia, ktorí o mojom probléme vedeli ma pritlačili, aby som išla na liečenie. Bránim sa. Nechcem, aby som mala takýto záznam vo svojej zdravotnej karte. Pijem ďalej, klamem, po víno si chodím minimálne vo svojej hladinke. Už neexistuje stav triezvosti. Som troska.

Keď počujem od svojej terapeutky ultimátum: buď liečenie alebo to so mnou vzdáva aj ona, podrobujem sa... Takto sa predsa môj príbeh nemôže skončiť!

Po ultimáte z úst mojej terapeutky som pochopila, že mám iba dve možnosti. Buď budem pokračovať a už nebude cesty späť, alebo sa vzchopím a budem žiť.

Prekonala som teda svoj strach a odišla som na liečenie. Absolvovala som ho s pokorou a vierou, že to dám. Iná možnosť neexistovala. Všetok môj strach v tej dobe sa vtesnal do jediného strachu: že zlyhám. Už sa nechcem vrátiť, už to nechcem znova prežiť.

Po návrate domov som zaťala zuby, nahodila úsmev číslo 5 a vrhla sa do života. Pretože to najťažšie ma ešte len čakalo. 

Z liečenia som vyšla ako čistá nepopísaná bytosť – dostala som totiž šancu začať odznova a bez chýb. Vrhla som sa na motivačnú literatúru všetkého druhu a vyďobávala z kníh postrehy, ktoré ma oslovili. Tak veľmi som chcela nezlyhať a zvládnuť svoju novú šancu.

Nakoniec som ale pochopila, že knižky sú fajn, hľadať správne kroky ale musím v sebe. Veľa som sa pozorovala, svoje pocity, reakcie. Stala som sa svojou knihou, ktorú som čítala stále dookola.

Naučila som sa, ako pracovať so svojimi pocitmi, ak je zle, ak som pod tlakom. Naučila som sa, ako sa mať rada a rozmaznávať sa, keď príde ťažoba a pocit osamelosti. A že jediné, na čom záleží je láska. K sebe, k ostatným a všetkému ostatnému.

Zatiaľ sa mi darí. Boli obdobia, kedy prišiel škriatok pokušiteľ, ale ako prišiel, tak som ho poslala preč. Už som nechcela jeho spoločnosť.

Je to už ôsmy rok a ja každý večer ďakujem, že som mohla prežiť ďalší deň s čistou mysľou.

A cieľ tejto cesty má zmysel: ja jednoducho CHCEM zomrieť triezva.

• Dokázať sa pozrieť sa svetu a sebe do očí a neuhnúť! Aj keď ste sami, aj keď prídu pokušenia, aj keď príde nepochopenie, sklamania, urážky…. Ľudia, ktorí neprežili Vaše peklo nevedia, ako Vám je, mnohí budú krutí. Budú vám pripomínať minulosť, budú Vás chcieť ponížiť alebo pokúšať. Budú sa v tom vyžívať, ale vy sa nesmiete nechať stiahnuť dolu!
  
• Poďakovať sa svojej minulosti a tejto lekcií a pustiť ju  - uvedomiť si, že minulosť už nie je, chyby z minulosti nenapravíte a nechať sa donekonečna týrať svojím vnútorným sudcom si nezaslúžite. Trest už bol dostatočne tvrdý
  
• Uvedomiť si svoju hodnotu, lebo to, čo ste dokázali, nedokáže každý a dáva Vám to ako človeku hviezdičku navyše!
  

Chcem sa s Vami podeliť o moje skúsenosti so životom PO. Ako to zvládnuť a nespadnúť do toho znova. Ako sa správne odraziť od dna a stať sa krásnym a šťastným človekom 🙂