Strašiak menom liečenie

Možno si to dopracovala až tak ďaleko, že liečenie je posledná inštancia, ktorú zvažuješ. A keďže viem, aký strach som z neho mala ja, skúsim ti opísať, ako to celé prebiehalo a že to až také strašidelné nie je. Samozrejme, každý to vníma inak.

Určite to inak vnímali najmä tí, ktorí tam neišli úplne dobrovoľne, inak ženy, inak dôchodcovia… Zažila som tam spolupacientov, ktorí nespolupracovali alebo dokonca počas liečenia utiekli. Paradoxne, najväčšie rebelky boli ženy, ktoré sa nechceli akceptovať liečebný proces. Tie rebelky začali piť buď hneď ako vyšli von, alebo po pár týždňoch.

Rozhodujúca je teda motivácia a vnútorné nastavenie. Ja som sa rozhodla žiť normálny život a hlavne žiť. Preto som sa podriadila predstave, že tam prežijem dlhé týždne s pokorou a otvorenou mysľou, aby to nebolo zbytočné. Len aby som sa z pekla alkoholu dostala a mohla konečne fungovať normálne. A ako hovorí Nicolas Angelike na konci filmu Angelika markíza anjelov: “Žiť sa musí!” A ja som chcela žiť.

Takže pekne po poriadku:

Absolvovala som 6 týždňové liečenie na protialkoholickom oddelení psychiatrie. Už to samo o sebe znie dosť desivo, ale v porovnaní s ostatnými oddeleniami psychiatrie sme boli tí viac v pohode 😉

Podstatou liečby bol pravidelný a striktný režim, ktorý sme museli vedieť naspamäť a ktorý myslel na každú minútu nášho života od budíčka až po večierku. Hovorí sa tomu režimová liečba.

Po vstupnom vyšetrení, či nepotrebujeme detox (inými slovami, či sme sa pred nástupom neposilnili), nasledovalo vyšetrenie lekárom formou interview, aby vedel upresniť diagnózu a nasadiť podpornú liečbu. Neviem presne, čo som dostávala ja, predpokladám, že niečo na potlačenie abstinenčných príznakov, niečo na spanie, plus regeneráciu organizmu. Toto fakt neviem presne. V každom prípade som nezažila scénu, že sa niekto potí a trasie v kúte a bojuje s abstinenčnými príznakmi ako to vidieť v niektorých filmoch. Na antabus tiež zabudnite. Ten sa už u nás bežne nepoužíva.

Deň pozostával z pravidelne sa opakujúcich činností ako budíček, rozcvička, ranný spev na odohnanie depresie, raňajok, ranného upratovania a následného bodovania…. Všetko organizované do poslednej minúty.

Bodovanie bolo dobrými a čiernymi bodmi. Aby si to človek nepredĺžil, musel každý týždeň nazbierať požadovaný počet bodov – za písanie denníka, za upratovanie, za umiestnenie v športových aktivitách…. Zlé body sa prideľovali za nesplnené úlohy alebo porušenie pravidiel, napríklad fajčenie mimo vyhradených časov. Istý počet čiernych bodov znamenal dokonca vylúčenie z liečenia, čo znamená porušenie liečebného procesu a poisťovňa si mohla vymáhať náklady na dovtedajší pobyt.

Okrem pravidelných aktivít sme mali v dennom režime aj činnosti alebo aktivity, ktoré nás nútili zamýšľať sa nad sebou:

• arteterapiu – maľovanie alebo kreslenie na určenú tému,
• videoterapiu – inak povedané pozeranie filmu s témou alkoholizmu,
• prednášky lekára, kde nám lekár prednášal teóriu o tom, čo je to alkohol, čo spôsobuje v tele, aké má závislosť fázy…(moje poznámky z týchto prednášok nájdeš v kategórií Poznaj svojho nepriateľa),
• pracovnú terapiu – napríklad veľké jarné upratovanie na oddelení, ale najčastejšie práca v nemocničnom miniparku,
• autogénnu terapiu – niečo na štýl meditácie alebo relaxácie v tme
• denné stacionáre – možnosť pravidelne sa stretávať s tými, ktorí liečením prešli, a kde sme mali možnosť počuť, aké to je tam vonku a čo nás čaká
• Raz za týždeň sme sa lúčili s tými, ktorí končili liečbu a volili sme si nového “Predsedu”, ktorý bol ďalší týždeň zodpovedný za dodržiavanie režimu celej skupiny
• V sobotu a v nedeľu sme chodili na prechádzky – parádička – alkáči v meste

Každý večer sme mali hodinu na to, aby sme napísali denník. Okrem toho sme museli písať elaboráty na tému terapie toho dňa. Ak sme mali napríklad arteterapiu na tému “Moja životná cesta”, bolo potrebné na jednu stranu veľkosti A4 popísať, ako tú cestu vidím alebo ako ju vidia ostatní. Za denníky a elaboráty sme dostávali body – hodnotili ich sestry alebo lekár a musím povedať, že boli dosť prísni, ak nevideli v denníkoch nejaký progres v našom myslení.

V čase, keď som liečenie absolvovala ja, sme boli dosť veľká skupina, skoro 20 ľudí a skoro rovnaký pomer mužov a žien. Počet sa každý týždeň menil – starí odchádzali domov a prichádzali noví pacienti. Ak si to však predstavujete ako partičku prepitých štangastov, uvediem to na pravú mieru: vekové zloženie bolo od 18 do 76 rokov, ale väčšina z nás mala medzi 35 až 50. Spoločnosť mi robili vodiči z povolania, inžinieri, učitelia, robotníci, predavačky, kvetinárky, opatrovateľky… Naozaj pestrá zbierka. Vyčnieval len 18 ročný chlapec, ktorý toho postíhal toľko, až skončil na liečení ako mladé ucho a 76 ročná dôchodkyňa, ktorá mi mohla byť starou mamou a ktorá začala piť natruc svojmu manželovi, aby mu ukázala, aké to je, keď partner pije.

Každý deň počas večerného písania denníka nám mohli volať príbuzní a známi. Nič príjemné: telefón sa nachádzal v izbe sestier a sestra sedela pol metra od telefonujúceho.

Vždy v stredu sme dostali svoje mobily a mali sme tuším 15 minút na to, aby sme zavolali komu sme chceli. V stredu a v nedeľu bol návštevný deň, kedy nás mohli prísť príbuzní alebo známi navštíviť osobne.

Personál bol nekompromisný v dodržiavaní pravidiel, ale to sa od nich očakávalo, takže sme si občas zanadávali, ale keďže mali pravdu, veľmi sme si nepomohli. Tiež som si všimla, že vedeli odhadnúť, na koho môžu ísť tvrdo a s kým musia zaobchádzať jemnejšie. Klobúk dolu, ako to dokázali.

Žili sme tam v takej bezpečnej “klietke”. Sestry nás dusili, ale cieľ bol jasný. Pripravovali nás na to, že keď vyjdeme, nevrátime sa do rajskej záhrady. Neustále nám pripomínali, že na liečení je to ťažké, ale život vonku bude oveľa ťažší. Vedeli, že nás musia pripraviť na jeden z najťažších momentov: na návrat do prostredia, kde sme narobili veľa zlého, kde sme ubližovali svojim blízkym, priateľom. Ale aj do prostredia, kde sme pili a ktoré nás doviedlo až za brány psychiatrie.

Pripravovali nás tak, aby sme mali napevno vryté do hláv, prečo chceme nový triezvy život, čo sú naše oporné body a hlavne, čo preto budeme musieť robiť. Pred pár dňami sa mi pod ruky dostala dvojstrana s nadpisom: Čo mi dala liečba, kde som písala o tom, čo si z liečenia odnášam. Jej súčasťou bol aj rozpísaný denný režim, ktorý som si mala po liečení nastaviť v domácom prostredí a popísané dôvody, prečo chcem abstinovať a čo mi bude oporným bodom.

Tiež sme museli mať spísaný krízový plán, čo robiť, ak nás to bude lákať vypiť si. Takýto plán obsahuje aj môj e-Book zadarmo, ktorý si môžeš stiahnuť a prispôsobiť svojim potrebám.

S odstupom rokov musím povedať, že ísť na liečenie bol najlepší krok do môjho nového života. Vyšla som odtiaľ čistá, slobodná a odhodlaná popasovať sa so všetkým, čo mi malo prísť do cesty.

Som nesmierne vďačná za prísne, ale láskavé sestričky a lekárov, ktorí robia svoju prácu s plným nasadením a hlavne so srdcom. Patrí im veľké ĎAKUJEM za všetkých, ktorým pomohli a pomáhajú!