Mama

Moja mama pije. Trvá to už desaťročia. Ani neviem, kedy to začalo. Dlho to skrývala a ako dieťa som tomu nerozumela. Dnes sa ju snažím pochopiť. Tuším, čo ju k tomu priviedlo. Viem, že bola a je nešťastná. Viem, že v alkohole hľadá únik pred svetom, úľavu, pocit lásky a svoje šťastie. Neviem ale, ako jej pomôcť.

V mojom prípade sú pre mňa rodičia hrozbou. Áno, pije aj otec. Každý z nich si pije svoj život na inom mieste, každý v bezpečnej vzdialenosti odo mňa. Odsunula som ich zo svojho života. Oboch fyzicky, mamu som sa snažila odsunúť aj emocionálne.

Ružové okuliare o tom, že im svojím príkladom ukážem, že život bez alkoholu je krajší a lepší, nezafungoval podľa mojich predstáv. Myslela som si, že keď uvidia ako sa dá žiť aj bez alkoholu, nakopne ich to a prestanú s tým. Neprestali.

Asi viete prečo. Keď som sa s nimi o tom pokúšala porozprávať, vždy sme skončili pri ich presvedčení, že NEMAJÚ problém. Že problém mám ja. A v podstate mali pravdu. Hneď dvakrát. Prvý raz tým, že ja som svoj problém s alkoholom priznala, ale aj riešila. Druhý raz tým, že som mala problém s ich pitím a nevedela som v sebe spracovať tú bezmocnosť.

Ale vrátim sa k mame. Dlho som ju obviňovala z toho, že ako matka zlyhala. Že v situáciách, kedy by normálna mama dala dcére poriadnu facku, ona si so mnou vypila. Že ma v pití podporovala a pila so mnou prvú ligu. Že sa spoľahla na to, že o jej budúcnosť a istoty sa postarám ja alebo niekto iný. Že to odo mňa čakala, aj keď ma sťahovala do priepasti alkoholovej závislosti, do ktorej sme spoločne padali.

Moje city k nej dostávali všelijaké odtiene. Opovrhnutie, nenávisť, odmietanie, zhnusenie. Všetko postavené na láske dieťaťa k mame. Zvrátené. Ľúbili sme sa, len keď sme mali pred sebou plnú fľašu vodky.

Kým som pila aj ja, neriešila som to. Keď som ale začala chodiť na terapie, terapeutka mi prízvukovala, aby som sa od rodičov dištancovala. Že v mojom živote teraz nemajú miesto, že v mojom boji ma nijako nepodporia, práve naopak. A tak som ich oboch zo svojho života na čas vyškrtla.

Keď som potom začala svoju cestu abstinencie a zistila som, že sa to dá, zobrala som si do hlavy, že z toho dostanem aj rodičov. Bola som optimista. Veď, keď som to zvládla ja, zvládnu to aj oni. Povedala som si, že toto bude moja ďalšia životná úloha.

Život ma ale chcel naučiť niečo iné.

Prišli roky, kedy som sa s mamou nebavila. A nebavím sa veľmi ani teraz. Nemám o čom. Náš vzťah je na bode mrazu. Taký formálny. Ako dve známe. Alkohol medzi nás postavil stenu. Stále by ma veľmi potešilo, keby jej v hlave preplo do abstinencie. Alebo keby aspoň zavolala, keď mám narodky, ako to mamy zvyknú robiť. Keďže ale viem, ako to fungovalo u mňa, viem, že teraz sa toho nedočkám.

Rozmýšľam nad všetkými radami, ktoré zafungovali u mňa, ktoré zafungovali u iných. Nenachádzam ale žiadny oporný bod. Mama je stratená existencia. Nemá záľuby, neviem o ničom, čo by jej naplnilo život namiesto alkoholu.

Teraz žije so svojou mamou. Skoro 90 ročnou ženou, ktorá dlho nevedela pochopiť, že jej dcéra je chorá. Ktorej trvalo niekoľko rokov, kým pochopila, že ak nechce, aby dcéra pila, musí sa zbaviť všetkých fliaš, ktoré mala doma pre prípady, ak niekto príde a bude ho treba pohostiť. Z podstaty fungovania ženského pitia si ale mama vždy nájde cestičku, ako sa k alkoholu dostať. Ale aj tento krok starej mamy oceňujem.

Trápia sa obe. Stará mama preto, že to celé stále poriadne nechápe. V jej svete sa stačí nenapiť a je po probléme. Tak prečo to tá jej nepodarená dcéra stále robí? Mama sa zasa trápi preto, že má konečne svoju mamu len pre seba, ale nevie čo s tým. A tak uteká pred sebou a pred ňou do sveta alkoholového opojenia. Za tie roky pitia sa odnaučila riešiť problémy, hľadať riešenia, skúšať možnosti. Ostalo iba pri jednom riešení. Utiecť k fľaši.

Trápila som sa aj ja. Tým, ako táto situácia ubližuje starej mame. Radila som jej, čo má urobiť, aby svojej dcére a tým aj sebe pomohla. Okrem suchej domácnosti som je hovorila, aby jej dala podmienku: “buď alkohol alebo pôjdeš z domu”. A aby bola nekompromisná. Ak podmienku poruší, mama musí odísť.

Podmienka tu stále je, ale aj mama v dome. Darmo. Milujúce srdce starej mamy si chráni svoje dieťa ako vie. Aj keď ju jej vlastná dcéra svojím konaním zabíja.

Viem, mne sa to ľahko hovorilo. Moja teória, že alkoholik musí zacítiť dno, aby sa zobudil a niečo so sebou urobil, je ťažký krok. Najmä, ak sa máte pozerať na to, ak na to dno padá váš blízky, ktorého milujete. Ale v prípade mojej mamy je to asi jediný a nevyhnutný krok k jej zmene. Kým má pocit, že sa vždy o ňu niekto postará a vyrieši za ňu všetky problémy, nemá žiadnu motiváciu na zmenu.

Stále rozmýšľam nad tým, ako jej pomôcť. Aj keď všetkým tvrdí, že je v poriadku a pomoc nepotrebuje. Jej život je za tie roky prázdny ako všetky tie fľaše, čo má aj teraz kade tade poschovávané. Bude veľmi ťažké ho naplniť niečím iným, zmysluplným.

Moja mama bola pre mňa hrozba. Nie tým, žeby ma znova stiahla k pitiu. Bola pre mňa hrozbou tým, že som sa pre ňu trápila a neustále rozmýšľala nad tým, ako jej pomôcť. Bludný kruh bez konca. Frustrácia, beznádej, hnev.

A potom prišlo UVEDOMENIE, že ja ju nezmením, nedonútim, nepresvedčím, kým nebude sama chcieť. Prišlo uvedomenie si, že za svoj život je zodpovedná len ona sama. A s uvedomením prišlo PRIJATIE mamy takej aká je so všetkým, čo k nej patrí. A to ma dnes napĺňa zvláštnym pokojom. Je to predsa jej voľba, jej život, jej cesta. Ja som tu len na to, aby som ju ľúbila takú, aká je a prijala v jej ceste. Nesmiem už ale dopustiť, aby ma ohrozila.

Zmierenie pre mňa znamená aj to, že mám mamu nechať spadnúť na jej vlastné dno, ak bude treba. Ale zároveň byť pripravená podať jej pomocnú ruku, ak o to bude stáť!

Stará mama tu nebude naveky, aby ju chránila a potom snáď príde ten rozhodujúci okamih. A moja teória, že negatívna skúsenosť – pád na dno, mamu nakopne k zmene, sa zasa potvrdí. Mame znova začnem hovoriť mamička, budeme spolu sedieť večer pri telke, pozerať Odviate vetrom a popíjať….bylinkový čaj.

Mimochodom, ako to hovorila Scarlet? “Dnes na to nebudem myslieť. Veď aj zajtra je deň.”

Užívam si život s triezvou hlavou a svojím príbehom Ti chcem ukázať, že sa to dá. Môj príbeh si môžeš prečítať tu.
Komentáre
  1. Petra píše:

    A čo všetko si skúšala? Mam pocit, že si sa málo snažila

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Vaše osobné údaje budú použité iba pre účely spracovania tohto komentára. Zásady spracovania osobných údajov