Stále som verila, že môžem prestať

Moje prvé skutočné stretnutie s alkoholom bolo na dedinskej zábave. S kamarátkami sme si kúpili fľašu vína a v družnej nálade sme ju vyprázdnili. Vtedy mi stačilo málo. Po prvom poháriku som dostala záchvat smiechu a bavila som celé okolie. Pre introverta, ktorý je rád nepovšimnutý, to bol nový zážitok. Zrazu som bola stredobodom pozornosti okolia, smiala som sa, bola som veselá.

Tento pre mňa nový zážitok, stav, kedy som už nebola smutnou bábikou, som si začala opakovať pri každej ďalšej príležitosti. V dedine, kde som vyrastala sa striedali víkendové zábavy s diskotékami, ktoré dopĺňali víkendové vyrazenia s partiou.

Ani neviem ako, ale zistila som, že zdroj alkoholu a dobrého pocitu sa nachádza aj doma. V dielničke u otca alebo za sedačkou v obývačke, kde trávila večery mama. Rodinné oslavy a iné “príležitosti” sa tiež hodili.

Vysoká škola bola príležitosťami prešpikovaná. Chodbovice, krúžkovice, izbovice. A keď nič iné, tak sme si vyrazili so spolubývajúcimi aspoň na pivo alebo si kúpili ku Kanaste fľašku Karpatského brandy.

Alkohol som začala vyhľadávať veľmi skoro. Neuvedomovala som si, že mám všetky predispozície stať sa závislou. Stále som si myslela, že môžem hocikedy prestať a to hocikedy som odkladala dlhé roky.

Úspešne som spromovala, medzitým som sa vydala, našla si zamestnanie … prvýkrát sa rozviedla… a pokračovala v popíjaní. V tom čase už som bývala s matkou na podnájme a večery sme si krátili pri fľaške vodky alebo vína. Začala som mať problémy s trasením rúk, ak som nemala svoju hladinku. Už v prvej práci som si vypočula napomenutie šéfa, ale nepomohlo to. Iba som znížila dávky a snažila sa pitie lepšie maskovať.

Našla som si priateľa, ktorý večer trávil pri pivku, ja pri svojom víne. Vtedy už som vedela, že lietam v probléme, ale nechcela som si to priznať. Bola som iba ja a alkohol. Začala som si uvedomovať, že dávam prednosť večerom s fľaškou a pri rozhodovaní o ostatných aktivitách bolo prvoradé, či sa tam budem môcť napiť alebo nie.

Takto som žila vyše 10 rokov. Snažila som sa svoje pitie skrývať, verila som, že to nikto nevidí a upozorňovania okolia som prehliadala mlčaním.

Už som vedela, že prestať nemôžem. Bez alkoholu som sa triasla, bola som vystrašená aj zo svojho tieňa, podráždená. Vedela som, že je zle, ale nevedela som, ako prestať. Bez alkoholu mi bolo zle. Fyzicky, duševne. Keď som sa napila, zrazu bolo dobre, problémy zmizli… aby sa na druhý deň vrátili ešte väčšie. Plus som si pridávala ďalšie, márne rozmýšľajúc, čo som v predchádzajúci večer povystrájala.

Mám pocit, že v tomto období pri mne stáli všetci svätí. Ochraňovali ma pri iracionálnych rozhodnutiach, v stavoch, kedy som o sebe nevedela, dávali mi príležitosti dostať sa z toho (a ja som ich úspešne prehliadala) alebo ma jednoducho ochraňovali, keď som vyvádzala blbosti.

Dnes už viem, že problém som začala mať už vtedy na zábave pri svojom prvom poháriku vína. Keď som zistila, že svet po alkohole vie byť “krajší”, farebnejší, že problémy v stave opojenia neexistujú.

Dnes už viem, že prestať som mala už vtedy. Ale hovorte to mladému teenagerovi, ktorému sa otvoril nový svet. Odsudzovala som pitie u svojich rodičov, ale s radosťou som si s nimi vypila. Prečo nie, keď sme potom mali k sebe tak blízko a mali si toho toľko čo povedať. Nevidela som, do akej priepasti sa rútim. Nevedela som, čo ma bude čakať. Otázka je, či by niečo zmenilo dnešné poznanie toho, čím si budem musieť prejsť.

Keď dnes počúvam rozprávať niekoho, ako si dá večer fľašku či dve vína a tvrdí, že nemá problém, vidím seba pred rokmi. Ani ja som si dlho nepriznávala, že mám problém. Ale nepriznať si a nevedieť je rozdiel. Ja som to vedela, ale bála som sa priznať si ho.

Takže ako je to?

Rizikové pitie začína vtedy, ak pijeme preto, aby nám bolo lepšie. Stupňujeme vypité množstvo a vyhľadávame príležitosti pre pitie. A ak príležitosť nie je, urobíme si ju. Pijeme preto, lebo je nám vtedy dobre, alkohol je kamoš, ktorý odoženie napätie, stres, zlú náladu a problémy. Posilňuje tvorivosť a fantáziu. Čo viac si môže bohém v nás želať. A bohužiaľ, postupne treba zvyšovať množstvo vypitého alkoholu, aby ten dobrý pocit a všetky tie “benefity” prišli.

Ak už prídu výpadky pamäte, výčitky na druhý deň, zvyšuje sa pravidelnosť aj množstvo vypitého alkoholu, začína pitie na posilnenie sebavedomia, na guráž, pitie v tajnosti, či ukrývanie fliaš, závislosť je tu. Ďalej pokračovať nebudem. Po týchto stavoch totiž nasleduje peklo závislosti v plnej kráse.

Keby som vtedy pred takmer tridsiatimi rokmi vedela to, čo viem dnes, možno by všetko dopadlo inak. Vedela by som, že na to, aby som mala dobrú náladu, aby som odbúrala stres, strach či pocit neistoty, nepotrebujem alkohol. Že sa to dá riešiť aj inak. Vtedy som to nevedela a zvolila som si najľahšiu cestu, ktorú som našla. A dopadlo to, ako to dopadlo.

Zastav sa, ak môžeš

Ak vnímaš, že si sa z bežného konzumenta stala pravidelným popíjačom, zastav sa. Pouvažuj, prečo piješ. Čo ti alkohol dáva. Prečo si ho vyberáš ako prvú pomoc pri riešení svojich stavov.

Skús sa zamyslieť, či:

  • sa stres nedá nahradiť napríklad behaním alebo šálkou bylinkového čaju
  • sa tvoj pocit zúfalstva nedá zmierniť zmenou tvojho postoja k situácií, ktorú prežívaš
  • pocit samoty nevyrieši psík alebo jeden telefonát priateľovi či spoločný víkend s rodinou
  • ti problémy v partnerstve alebo v rodine stoja za to, aby si si zarobila na oveľa väčší problém
  • sa večery nedajú tráviť aj zmysluplnejšie ako pri otvorenom víne
  • nie si obdivuhodná, zábavná a úžasná aj bez toho, aby z teba hovoril alkohol

 

 

 

Užívam si život s triezvou hlavou a svojím príbehom Ti chcem ukázať, že sa to dá. Môj príbeh si môžeš prečítať tu.
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Vaše osobné údaje budú použité iba pre účely spracovania tohto komentára. Zásady spracovania osobných údajov