Démoni minulosti

Občas rozmýšľam nad svojou minulosťou. Je ako guľa na nohe, ktorá ma chce držať na mieste a nechce pustiť. V nestrážených chvíľach sa vracajú démoni minulosti a pripomínajú sa: čo som v ich spoločnosti vystrájala, čo som komu urobila, povedala… Aby som sa z toho nezbláznila, musela som to nejako spracovať.

Postupne som si začala uvedomovať, že mám len dve možnosti. Buď tu minulosť zmením, čo je samozrejme nemožné, alebo k nej zmením postoj.

Ale ako?

Ja síce môžem byť presvedčená, že tá minulosť bola na mojej ceste potrebná a bez nej by som dnes nebola tá, čo som teraz… že môžem byť hrdá na to, ako som dokázala zmeniť seba a svoj život, ale…

• na jednej strane sú tu démoni, ktorí sa v slabých chvíľach ozvú a pripomenú mi okamihy, na ktoré by som najradšej zabudla
• na druhej strane sú tu ľudia, ktorí nechápu moju cestu a stále vidia iba človeka, ktorý v minulosti zlyhal.

Čo s tým?

Postupne som sa naučila s démonmi komunikovať tak, aby ma viac neničili. Práve naopak. Naučila som sa im byť vďačná za to, že sa pripomínajú. Pomáhajú mi uvedomovať si ODKIAĽ a hlavne KAM som sa posunula. Pomáhajú mi uvedomovať si moju silu a hrdosť na seba za to, že som ich nechala v minulosti. Ich pripomenutia sú nepríjemné a bolestivé. Vnímam ich však ako prospešné práve kvôli tomu, aby som si neustále uvedomovala, kam sa už nechcem vrátiť. A hlavne, že táto úloha už je za mnou, skončila sa a mňa čakajú ďalšie úlohy. Možno ťažšie, ale INÉ.

Naučila som sa minulosť neobracať proti sebe, ale vo svoj prospech. Nežiť podľa druhých, tak, ako to je správne podľa nich, ale ako to je správne podľa mňa. Prečo? Je to predsa moja cesta a naučila som sa spoliehať na to, že moje JA mi vždy našepká, čo je pre mňa dobré.

Ak boli v mojom okolí ľudia, ktorí mi škodili, poslala som ich do minulosti. Je mnoho ľudí, ktorí si aj teraz myslia, že by som mala do konca života kľačať v kúte a modliť sa za svoju spásu pre všetko zlé, čo som napáchala a už nikdy nevyjsť na svetlo. Svoje peklo som si už ale prešla, je čas žiť.  Narodila som sa preto, aby som bola šťastná, usmiata a delila sa o to šťastie s ostatnými. Trápiť sa tým, čo bolo, je slepá ulička.

Na druhej strane je mnoho ľudí, ktorým som nekonečne vďačná za to, že boli pri mne vo chvíľach, keď bolo najhoršie. Verili mi a podporovali ma. Boli tu, aby ma nasmerovali, aby ma utešili, povzbudili. Nie raz riskovali a obetovali kus seba, len aby mi pomohli. Týmto ľuďom budem do konca života ďakovať a brať si z nich príklad. Mnohí z nich nevedeli, do čoho idú, nevedeli, aké to so mnou bude ťažké, a predsa to nevzdali. Ešte raz Vám všetkým ĎAKUJEM!

Do môjho života vstúpila úprimná vďačnosť. Za maličkosti, ktoré teraz dokážem vnímať do posledného detailu, za ľudí, ktorí vstupujú do môjho života, za moju minulosť, ktorá ma toho toľko naučila. Začala som si samu seba vážiť za všetko, čo som dokázala a čím som si prešla. A s hrdosťou som to začala hovoriť všetkým, ktorí ma ľutovali alebo mnou pohŕdali.

A to všetko s láskou, trpezlivosťou a hlavne pokorou. Musela som na sebe veľa pracovať, aby som znova “vytvorila” človeka, ktorý kráča životom so vzpriamenou hlavou. Bola to dlhá cesta, plná prekážok, ale zatiaľ som všetky ustála s triezvou hlavou.

Ak by ťa zaujímalo, ako si v tomto novom živote pomáham, keď je zle, prečítaj si mojich 8 tipov, ako prežiť život s triezvou hlavou 😉

Na záver som chcela napísať: “Goodbye, démoni!”, ale nenapíšem. Veď sú to kamoši 🙂 A hlavne teraz, keď som sa rozhodla pomôcť svojím príbehom  iným ľuďom, potrebujem si tú minulosť vybavovať, aby som si pripomenula, ako som sa vtedy cítila.