Ako sa nás spýtať a nič nepokaziť

Z mnohých strán počúvam, že neviete, ako s nami začať konverzáciu. Ako sa spýtať na to, či ešte pijeme, alebo ideme cestou abstinencie. Neviete, ako s nami komunikovať o alkohole, o minulosti, o nás. Neviete, ktoré témy sú tabu, aké slová sú už cez čiaru. Tiež s tým niekedy bojujem, pretože v mojom živote je mnoho ľudí, ktorých sa tento problém týka a nechcem im zbytočne ubližovať alebo sa ich dotknúť.

Pred písaním tohto článku som sa dlho zamýšľala nad dvoma pohľadmi:

  • Ako som počas tých rokov reagovala na otázky na moju minulosť a abstinenciu ja ako abstinujúci alkoholik? Ako sa vnímanie záujmu iných ľudí o mňa menilo spolu s tým, ako dlho som nepila a ako som sa vyrovnávala so svojou minulosťou?
  • Ako vnímam abstinujúcich ľudí ja? Ako nás asi vidíte vy, čo tento problém nemáte? Vidím stále toho opitého človeka alebo vidím inú bytosť? Ako som sa cez svoju skúsenosť snažila začať konverzáciu na túto tému s ľuďmi, o ktorých som vedela, že majú alebo mali rovnaký problém?

Cez všetky tieto otázky som sa snažila nájsť univerzálny návod, ktorým by ste u mňa určite nič nepokazili či už hneď po liečení a ani teraz, roky PO.

Rozmýšľala som aj nad tým, prečo sa to bojíme spýtať. Áno, hovorím aj o sebe, keďže sa vďaka svojej diagnóze často dostávam do situácií, kedy sa to niekoho chcem spýtať, aby som vedela podať pomocnú ruku.

Bojíme sa, že zle položenou otázkou urazíme. Bojíme sa, že toho človeka zlomíme alebo mu oživíme démonov a on sa vráti k pitiu. Že budeme tou poslednou kvapkou, ktorá mu chýbala, aby sa jeho viera v samého seba úplne rozplynula. Alebo sa jednoducho uzavrie a prestane s nami komunikovať.

Viem, je to s nami ťažké. Uvedomujem si ako sama niekedy citlivo reagujem na zmienky o mojej minulosti. Ako ma podráždi, ak sa ma niekto spýta, či pijem. Samozrejme, vnútorná reakcia závisí od toho, kto sa to pýta, ako sa to pýta a v akom rozpoložení sa nachádzam.

“Bála som sa ťa to spýtať…” To mi povedala kamarátka, s ktorou som sa roky nevidela a ktorá zažila moje “hviezdenie”. Chcela vedieť jednoduchú vec: či pijem. Chápem jej obavy z tejto otázky. Spýtať sa abstinujúceho alkoholika, či zasa nezačal piť alebo či abstinuje, je háklivé. Ak naozaj nepije, po zle položenej otázke sa urazí, že mu neveríš a tvoja nedôvera ho pichne ako nôž do srdca. A ak pije, bude ti aj tak klamať, že to tak nie je. V tom lepšom prípade ťa takýto človek zaradí do zoznamu ľudí, pred ktorými sa stiahne. Takže ako položiť tú otázku?

Dlho som nad tým dumala a vyšla mi jednoduchá otázka:

Ako sa držíš? 

Ak dotyčný nepije, s hrdosťou ti povie, že sa drží a keďže je to otvorená otázka, rozhovor sa nezastaví. Je to podľa mňa fajn otázka na začatie konverzácie. Je v nej aj povzbudenie, aj prejavenie záujmu, ako to zvláda. A hlavne je z nej cítiť dôveru. Tú vnímam ako veľmi dôležitú.  Abstinujúci alkoholik jej nemá na rozdávanie. Potrebuje veriť sám sebe a to je najmä v krízových situáciách ťažké. Jeho choroba nad ním visí ako Rumburak: v nestráženej chvíli ho môže zabaliť do svojho plášťa a jeho čistý život je fuč. Vašu dôveru si preto ceníme o to viac. Chápem, je to ťažké, najmä ak sme v minulosti pohár vašej dôvery prelievali a možno aj rozbili. Dôvera, že to zvládneme je to najmenšie, čo nám môžete dať.

Ak dotyčný začal znova piť, pravdepodobne z jeho odpovede na túto otázku zistíš, že v tom zasa lieta, aj keď to na rovinu nepovie. Je potom otázkou vášho vzťahu, či sa ti zdôverí o svojich problémoch a bude ich chcieť s tebou riešiť, alebo pred tebou jednoducho zavrie dvere.

A ako čítať medzi riadkami, že je zle? Ak dostávaš stručné, nič nehovoriace odpovede. Alebo ak sa človek ľutuje, aké to má ťažké, ale nehľadá riešenia a v podstate si iba robí cestičku, aby obhájil svoj návrat k pitiu. Ak sa vyhýba odpovediam a mení tému… Ak v tebe skrsne podozrenie, spýtaj sa na rovinu: Piješ? Tam inú cestu ako sa dopátrať pravdy nevidím. V prípade, že sa prizná a chceš mu pomôcť, skús sa inšpirovať mojím článkom “Keď zaklope recidíva”“Recidíva v abstinencií”. V každom prípade však ten človek potrebuje okrem tvojej podpory aj odbornú pomoc!

Ak vieš, že abstinujúci alkoholik prechádza zlým obdobím (rozchod, rozvod, strata práce, nejaká trauma…) a chceš ho podporiť, stačí sa ho na začiatok spýtať:

Ako to zvládaš?

Pýtaš sa v podstate na dve veci súčasne – ako zvláda samotnú ťažkú situáciu a zároveň aj na to, ako zvláda v tejto situácií svoju abstinenciu. Znova je tam prejavený záujem o jeho problémy s ohľadom na jeho chorobu, povzbudenie, že aj napriek ťažkému obdobiu to zvláda a pochopenie, že prežíva niečo ťažké. Znova ťa ale odporučím na moje články “Keď zaklope recidíva” a “Recidíva v abstinencií”, kde sa dočítaš viac o tom, čo tomuto človeku hrozí a ako sa s tým môže vysporiadať.

Možno sa teraz mnohí pýtate, načo toľko ohľaduplnosti k niekomu, kto roky ničil život sebe a najmä svojmu okoliu. Jednoduchá odpoveď. Ak to vnímaš takto, daj tomu človeku pokoj a choď svojou cestou. Ak ti ublížil, karma mu to vráti. Spoľahni sa. Ak ale voči nemu cítiš empatiu a máš o takéhoto človeka úprimný záujem, potom určite chceš tohto človeka podporiť a uistiť ho, že ak mu aj nevieš pomôcť, si pri ňom.

Ak si uvedomíme, že sa bavíme o psychiatrickej diagnóze, o chorom človeku, je na mieste, ak cítime opatrnosť. Nebudem predsa bulimičke po liečení hovoriť, že jej narástol zadok alebo človeku, ktorý sa dostal zo stavov úzkosti, púšťať hororový film. Nikdy nevieme, či tomu človeku v hlave znova neprepne a nevrátime ho späť.

Nie, nie sme odborníci na psychiatrické ochorenia. Ale čo môžeme urobiť, je prejaviť záujem a dôveru v takéhoto človeka. Podporiť ho na jeho ceste a ak vieme, že už v tom zasa lieta, obrátiť jeho pozornosť na riešenie jeho problémov. Pretože alkohol bol roky únikom od ich riešenia, no riešením rozhodne nebol.

Citlivé témy

Ak hovoríme o témach, ktoré mne osobne nie sú príjemné, sú to narážky na moju minulosť. Najmä ak sú podané s dostatočnou dávkou pohŕdania, sarkazmu a obviňovania. Dnes sa už nad tým dokážem povzniesť, lebo viem, že s tým nič nenarobím. Proste som taká bola.

Ale nebolo to tak vždy a moja ja sa vtedy pýtalo: O čo tomu človeku ide? Áno, bola som taká, áno, robila som tie veci, áno, správala som sa tak a tak. Ale verte, že pripomínať nám to netreba. Ono sa to pripomína aj samé a vtedy máme čo robiť, aby sme to spracovali tak, aby nás to neprevalcovalo.

Pomohla som?

Ak si sa dočítala až sem, zjavne patríš ku kategórií ľudí, ktorým nie sú tvoji blízki s týmto problémom ľahostajní. Verím, že ti tento článok pomôže v najbližšej situácií, kedy sa budeš chcieť spýtať ako sa majú a bude ťa zaujímať, či pijú alebo nie 😉

A ak ťa zaujíma ako sa držím ja, moja odpoveď je: Zatiaľ to zvládam na jednotku!

 

Užívam si život s triezvou hlavou a svojím príbehom Ti chcem ukázať, že sa to dá. Môj príbeh si môžeš prečítať tu.
Komentáre

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Vaše osobné údaje budú použité iba pre účely spracovania tohto komentára. Zásady spracovania osobných údajov